Štúdia sa zaoberá významom osobnosti českého psychológa PhDr. Josefa Stavěla vo vývoji modernej slovenskej psychológie. Záujem o novú psychologickú vedu a jej aktívne rozvíjanie (aj jako kultúrno-tvorného a sociálně aktivizujúceho faktora) na Slovensku v podmienkach posledných desaťročí Uhorského štátu predstavovala iba skupina vzdelancov, posobiacich "solitérsky", bez akéhokoľvek inštitucionálneho zázemia (totálna politicko-národná a jazyková maďarizacia, vrátane školstva). Vznikom demokratickej I. Československej republiky podmienky pre rozvoj národnej vzdelanosti, kultúrneho života, vrátane filozofie a vied, sa prenikavo menia. Nová psychológia, psychologické smery a školy aj na Slovensku rýchlo prenikajů do roznych oblastí spoločenského života. Hneď v prvých povojnových rokoch (1921/1922) rodí sa v jeho ekonomickej sfére prvá, národohospodáskymi odborníkmi a predstaviteľmi politicko-sociálnej praxe formulovaná spoločenská objednávka na psychológiu: založiť v Bratislave pracovisko pre psychotechniku, vrátane jeho aktivít aj v oblasti poradenstva pri voľbe povolánia (štúdia). Keďže projekt zlyhal (realizovaný neodborníkom), po niekoľkoročnom hľadaní darí sa na túto úlohu získať mladého českého psychológa PhDr. Josefa Stavěla z pražského Psychotechnického ústavu MAP. R. 1928 sa zriaďuje "Psychotechnický ústav" a "Ústredná poradňa pre povolaní" na Slovensku. J. Stavěl, ako osobnosť filozoficky a vedecky kultivovaná, v teórii i praxi súdobej psychológie erudovaná, s rozvinutým koncepčným myslením a zmyslom pre konkrétnu realizáciu prijatej úlohy, našiel v Bratislave plné porozumenie pre svoje ambiciózne plány vybudovať psychotechniku (psychologické služby) na Slovensku ako "moderný vedecko-aplikačný ústav", ktorý - aj z hľadiska širších dejín psychotechniky - získava istú prioritu tým, že sa "zaraďuje do organizačnej štruktúry verejnej správy".
Při zakladaní pracoviska vychádza Stavěl síce zo skúseností medzinárodného vývoja psychotechniky, ale jej ideu, organizáciu i prax, vzhľadom na špecifické štátno-politické, sociálno-ekonomické, národno-kultúrne podmienky vtedajšieho Slovenska, realizuje výrazne kreatívne, moderne a strategicky na úrovni všeobecnej i špecifickej. Charakterizuje základnú filozofiu, úlohy a kompetencie psychotechnických (ako aplikovaných psychologických) služieb (presadzuje ich aj ako programy psychologickej starostlivosti o človeka), reprezentovaných novou profesiou psychológa. Majú svoju odbornú integritu, kompetencie, spoločenskú zodpovednosť i organizačnú autonómiu (vedeckú i profesionálnu samosprávu), ale ako prakticko-vedecký systém posobia nevyhnutne i otvorene v interdisciplinárnej kooperácii v systéme spoločenskej deľby práce (profesií) i v pomere k rezortom, spoločenským inštitúciam. Stavěl citlivo diferencuje i zosúlaďuje vzťahy humanistických a ekonomických funkcií - činností psychotechnických služieb. Vymedzuje kritéria etiky využívania služieb aplikácie psychológie, resp. profesie psychológa atp.
Popri uvádzaní ducha a poslania psychotechnických služieb do povedomia spoločenského života Slovenska systematické a koncepčné sú aj Stavělove kroky smerom rozvinutia psychotechnickej praxe. Ako východiská zdoraňuje psychologické preniknutie do osobitostí slovenských pomerov, poznanie celkovej duševnej mentality jeho obyvateľstva a z takých pozícií pristupuje k vypracovávaniu špecifických programov psychologického sprevádzania a psychologickej starostlivosti (guidance - counselling), individuálnej či skupinovej pomoci škole, rodine, podnikom, zdravotníctvu, sociálnej starostlivosti, i jednotlivcom, a to nielen testátorsko-diagnostickými zisteniami. Prostrediu a jeho podmienkam primerane vyvinul viaceré vlastné, ale aj upravené hraničné metodiky a techniky práce psychológa, vypracoval modely práce pre jednotlivé druhy a typy činností, klientely, racionálnu organizáciu prevádzky, expertíznej, prieskumnej i výskumnej práce atp.
J. Stavěl predstavoval "psychotechniku" ako teoreticko-metodologicky fundovanú aplikáciu psychológie a ním vedený ústav stal sa tak aj úspešným "školiteľským" pracoviskom prvých generácií slovenských odborných psychológov (zaviedol systém ich výberu z poslucháčov bratislavskej Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, končiacich - po dlhodobej praxi na Psychotechnickom ústave - dizertačnou prácou z psychológie a dosiahnutím hodnoti PhDr.). Popri spoločenskom oceňovaní jeho práci dostáva sa mu uznania nielen ako praktickému psychológovi, ale aj ako zrelému teoreticko-vedeckému pracovníkovi a prvému systematickému organizátorovi rozvoje psychologickej vedy na Slovensku - bol vyzvaný (1937) uchádzať sa o habilitáciu na docenta psychológie FF UK (na základe monografickej práce "Hlad"). R. 1939 pre známe politické zmeny (zánik I. ČSR) odchádza zo Slovenska, ale dobre založené dielo pretrvalo všetky premeny času |
